Príbehy a fotografie nielen z letectva: Jeden nový Boeing 737NG prosím

Jeden nový Boeing prosím – časť 2.

Píše sa 16. júna a ja sa budem musieť silno posnažiť, aby som nás prepravil v jednom kuse na Boeing Field. Včerajšia jazda nebola až taká zlá lebo sme dostali v požičovni krásny nový Ford Fusion (v Európe nazývaný Mondeo) vo veľmi slušnej výbave, samozrejme s automatikou a ja som si jazdu na ňom dosť užíval a poviem vám bol to zážitok. Nuž ale dnes som nás mal dopraviť do práce a počiatočné opojenie novým autom akosi opadlo a prešlo v realitu mierne iných pravidiel cestnej premávky. V USA sa jazdí v porovnaní s Dubajom veľmi disciplinovane. Vodiči používajú aj také fíčure ako smerovky a dodržujú rozostupy a rýchlosť.

V tom sa tam do toho vmieša Jurko z Partizánskeho a začne narúšať už zabehnutý kolobeh. Nechce odbočiť na semafore na červenú lebo svieti červená (keby ma teraz tak videli naši zákonodárcovia, tak by si predkladanie tohto zákona rýchlo rozmysleli), nevyužíva na pripájanie na diaľnicu a na diaľnici samotnej pruhy, ktoré dovoľujú jazdu v nich pokiaľ v aute sedí viac ako jeden človek a sú označené niečim čo sa podobá zjednodušenému znaku ženských genitálií. Viete také ako sme kreslili na kus papiera na základnej škole a posielali ich dievčatám pred tým ako vymysleli mobilné telefóny. Ďalšie detaily ohľadom šoférovania tu rozpisovať nebudem, ale bolo to iné, ale veľa som sa zase naučil. Nemôžem povedať, že som si zvykol, to by chcelo asi viacej času, no celkom slušne som sa prispôsobil.

Veľmi dôležitý údaj

Keď sme sa dostali do kancelárie, oznámili nám, že odstránili všetky naše nálezy a môžeme si spraviť final customer walk, aby sme prebrali lietadlo po technickej stránke a tým by nám jedna starosť odpadla z pliec. Larry nás preto opäť berie k lietadlu, kde sme potvrdili, že všetko je tak ako sme požadovali a ďalšie inšpekcie nebudú potrebné a všetky systémy sa môžu aktivovať a oživiť tak, aby sa cez víkend mohlo pretiahnuť k novo-vybudovanej odletovej časti administratívnej budovy v deň odletu.

Bol opäť krásny slnečný deň a tak sa má Alan pýta čo chcem robiť. Ako správny aerofil som si ešte pred odletom do Seattle-u naštudoval zopár informácii o letisku King County International Airport – KBFI alebo Boeing Field ak chcete a Seattle-Tacoma International Airport – KSEA alebo SeaTac ako sa označuje miestnymi. Keď píšem študoval, tak som tým samozrejme myslel, že googlil výrazy ako Boeing Field spotter guide a tak podobne. Alan bol myšlienke otvorený a tak sa autom vyberáme k neďalekému parku , kde nachádzame aj miesto na parkovanie. Ten by mal byť vhodný na pristátia pri dnes používaných dráhach 13L a 13R. Z batohu vyberám foťák a ani sa nenazdám a cvakám prvú Cessnu, na ktorej sa zrejme lieta výcvik, pretože som ju videl na okruhu už niekoľko krát.

Nasledujú rôzne biz-jety a počas krátkych prestávok medzi príletmi a diplomatickým rozhovorom s nejakým mladším pánom, ktorému boli odobraté papiere zrejme za alkohol a ešte pod vplyvom „niečoho“ nám vysvetľoval ako nemá na nič peniaze sa s Alanom rozprávame a ja som len tak utrúsil aké by to bolo odfotiť jeden z prototypov MAXu. Ani som sa nenazdal a spoza stromov sa vynára ten pre MAX typický winglet. Nevedel som ani čo poriadne stláčam na mojom ešte novotou smrdiacom Nikone D7100 a s obmedzený bufferom 4fps držím prst na spúšti ako hluchý dvere a dúfam, že z toho niečo bude. Aj keď slniečko nebolo v optimálnej polohe a miesto v parku bolo odporúčané skôr na fotenie doobeda, rýchle prehliadnutie záberov vo foťáku vyčarovali veľký úsmev na mojej tvári. Ten skysol hneď po tom ako ku bráne pri ktorej sme stáli prišla cisterna s palivom a zakryla nám čiastočne (dosť) výhľad. Dávame ešte zopár pokusov no nikto neprichádza cisternu pustiť dnu a tak rovnako ako ten vodič to vzdávame. Nevadí veď MAXík je vyfotený :-)

Tretí deň pokračuje Alan s papierami za mojej miernej asistencie. Nedalo mi to a počas obedovej prestávky som si zašiel aj do niekoľko desiatok metrov vzdialeného Boeing Store, aby som si na pamiatku nakúpil nejaké darčekové predmety.

No a čo s načatým dňom? Návšteva kancelárie dievčat z customer relation, kde sme dostali lístky do Múzea letu (Museum of flight). Strašne som sa tešil a múzeum naozaj nesklamalo. Počet vystavovaných exponátov lietadiel, drónov, lietajúcich striel a leteckej techniky bol enormný a datoval sa k prvým pokusom bratov Wrightov, cez samostatné zbierky lietadiel prvej a druhej svetovej vojny, všetko od prvých až po posledné pokusy dobiť vesmír až po stroje ako trojmachový Blackbird a prvý prototyp Boeingu 787.

Návšteva takéhoto múzea by mala byť rozplánovaná zrejme na viacej dní a ja som mal čo najviac obehnúť za asi 4 hodiny, pretože Alan to všetko videl už niekoľko krát a mali sme so sebou ešte chlapa z leasingovej spoločnosti od ktorej si lietadlo budeme prenajímať a museli sme sa všetci akosi prispôsobiť. Absolvoval som teda všetko veľmi zrýchlenou chôdzou a štýlom japonského turistu, kedy som sa čo najviac snažil zachytiť fotoaparátom.

Na nejaké zastavovania a čítania nebol proste čas, čo ma do dnes mrzí, ale snažil som sa pozrieť si čo najviac. Po tom ako som si prezrel hlavný pavilón, pokračoval som prehliadkou exponátov prvej a neskôr druhej svetovej vojny, ktoré boli veľmi zaujímavo tematicky naaranžované a nasvietené, čo dotváralo celej scéne akýsi živý, no stále temný dojem odzrkadľujúci nie až tak dávnu históriu.

Ako posledné som si nechal vonkajšie expozície a tešil som sa na Concorde, Superfortress, Flying Fortress, An-2, Boeing 787 a ďalšie vystavené kúsky. Prešiel som teda mostom na druhú stranu hlavnej cesty, prešiel cez pavilón kde bola maketa raketoplánu, aby som sa konečne dostal ku vytúženým dverám vedúcim k tejto vonkajšej expozícii.

Ruská toaleta z vesmírnej stanice

Úsmev sa mi hneď z tváre vytratil po tom ako som zistil, že ukážka ešte nie je dostupná pre návštevníkov a prebiehajú na nej ešte nejaké práce. Až potom som sa dozvedel, že to bolo nedávno celé zastrešené a otvárať sa bude až za niekoľko dní. To tu už ale nebudeme a tak sa ponáhľam na opačný koniec múzea, aby som si v ďalšej vonkajšej expozícii pozrel ďalšie zaujímavé typy ako Boeing 727, Boeing VC-137B Air Force One a Lockheed 1049G Super Constellation.

Pri vchode stretám trpezlivého Alana a dážď, ktorý sa vonku spustil mi napovedá, že ani to nie je ten najlepší nápad a tak sa vonku uchyľujem pod strechu múzea a dávam sa do reči so spotterom na ktorého ma Alan upozornil. Chlapík bol z Kanady a cestou na nejaký letecký deň sa tu zastavila vraj sem chodieva často. Pri tom ako sme sa rozprávali som si v daždivom počasí odfotil tretí prototyp Boeingu 737 MAX, zopár businesss jetov a 737-800NG Kunmin airlines. Mal by som povedať, že veď keď neprší, tak aspoň kvapká, ale nebolo to na mieste. Lietadlá, ktoré som chcel vidieť som si nepozrel a odfotiť lietadlo v hustom daždi vyzeral ako zlý pokus o abstraktné umenie. Celkovo to bol aj tak, pekný deň a veľmi som si ho užil.

Ani sme sa nenazdali a bol tu víkend. Alan mi sľúbil, že ma vezme do mesta a ukáže mi pre Seattle typickú tržnicu, Space needle a vraj keď budem poslúchať uvím aj hydroplány. Hmmm.... To sa nefotí len tak každý deň vravím si a hádžem si na chrbát batoh s fotoaparátom. V centre to prekypovalo turistami a aj keď sme sa vybrali do centra v relatívne ranných hodinách, dostali sme sa už na diaľnici do niekoľkých zápch. Neskôr zisťujeme pri pohľade na niektorých športovo odetých okoloidúcich s nalepenými číslami na chrbáte, že sa tu bežal nejaký maratón. Prehliadka okolia a tržnice bola veľmi zaujímavá. Oproti tržnici cez cestu sa nachádzal najstarší Starbucks na svete a aj keď kávu z tohto reťazca celkom môžem nechávam si zájsť chuť hneď po tom ako som spojil niekoľko desiatok metrov dlhý a dva krát lomený zástup ľudí s jeho vchodom pripomínajúci bezpečnostnú prehliadku pred odletom na letisku v Bratislave.

Prešli sme sa až k Space Needle, ikone Seattlu a Alan mi hovorí, že na mňa vraj kľudne počká ak chcem ísť hore. Mrkol som jedným okom na množstvo ľudí vo vnútri pri pokladniach a dlhú radu čakajúcu na vývoz hore na rozhľadňu, pripomenulo mi to rovnaký moment, keď som bol mladý a pekný ale vtedy som stál pod Eiffelovkou na ktorú som tiež nešiel. Pozrel som sa na Alana a pýtam sa či radšej nejdeme pozrieť tie hydroplány.

Seattle je známi premenlivým počasím a po 3 krásnych slnečných dňoch kedy pršalo vždy len v noci zrejme prišiel čas na zmenu a oblaky začínali chytať tmavšie odtiene modrej farby, no stále nepršalo. A kedy inokedy by malo začať, ak nie v čase, keď sa dostávame na mólo v zátoke odkiaľ pôsobí Kennmore Air a pristáva prvý hydroplán. Uchýlili sme sa v neďalekej kaviarni a ani sme poriadne nedopili kávu a slnečné lúče sa opäť opreli do zátoky a prevádzka hydroplánov začala narastať a bolo sa na čo dívať. Verte, že pre aerosexuála ako ja je to oveľa krajší pohľad ako z nejakej rozhľadne a keď sa k tomu pripojí podmaz hviezdicového motoru Pratt & Whitney R-985, nebolo mi už viac treba.

Čas bol ale neúprosný, rýchlo sa krátil a my sme museli pomaly ísť, pretože nás čakala ešte jedna príjemná povinnosť. Bola sobota a mali sme ešte naplánovanú večeru s našimi pilotmi a predstaviteľmi Boeingu, nazývanú tiež Delivery dinner. Vodič nás zaviezol na krásne miesto niekde severozápadne od Seattle na neďaleké pobrežie. Bola to príjemná akcia, z ktorej sme si odniesli nebíčko v papuľke, zopár informácii zo zákulisia a darčekové predmety, kde asi najcennejšou a zároveň najťažšou bola kniha vydaná k stému výročiu Boeingu. Stále bolo čo robiť a o čom rozprávať a ja som si to miesto nestihol ani odfotiť. Hádam niekedy inokedy...

Je nedeľa a sme pozvaní na obed s Jayovou rodinou. Jay tiež pracoval na technickom oddelení v Boeingu a s Alanom udržujú kamarátske vzťahy. Prišli aj naši piloti, s ktorými sa zajtra pred obedom vydám na prvú časť nášho delivery flight (dodávacieho letu) Seattle - Glassgow. Obed bol v krásnych zátoke s prístavom a krásny pohľad dotvárala týčiaca sa Olympijská hora v pozadí.

Trochu sme sa prešli po móle a okolí, nuž a ako to vždy býva čas sa začal napĺňať a my sme sa museli vydať na cestu späť do hotela. Mali sme však ešte jeden plán a to zastaviť sa na jednom spotterskom mieste, aby som si mohol spraviť zopár záberov lietadiel pristávajúcich na letisko Seattle Tacoma. Z diaľnice som pozoroval, že sa pristáva od juhu a tak voľba padla na RWY 34L. Miesto spomenuté na internete som nenašiel a tak som zostal na novovybudovanej ulici, kde bol kľud a zrejme už dávnejšie aj zastal čas. Myslel som, že tam budeme tak hodinku, no Alan mal strpenie a z hodinky boli dve. Nafotil som veľa zaujímavých typov a zopár logojetov v naších končinách nevídaných.