Jeden nový Boeing
prosím – časť 2.
Píše sa 16. júna a ja sa budem musieť silno posnažiť, aby som nás prepravil v jednom kuse na Boeing Field. Včerajšia jazda nebola až taká zlá lebo sme dostali v požičovni krásny nový Ford Fusion (v Európe nazývaný Mondeo) vo veľmi slušnej výbave, samozrejme s automatikou a ja som si jazdu na ňom dosť užíval a poviem vám bol to zážitok. Nuž ale dnes som nás mal dopraviť do práce a počiatočné opojenie novým autom akosi opadlo a prešlo v realitu mierne iných pravidiel cestnej premávky. V USA sa jazdí v porovnaní s Dubajom veľmi disciplinovane. Vodiči používajú aj také fíčure ako smerovky a dodržujú rozostupy a rýchlosť.
V tom sa tam do toho vmieša Jurko z Partizánskeho a začne narúšať už zabehnutý kolobeh. Nechce odbočiť na semafore na červenú lebo svieti červená (keby ma teraz tak videli naši zákonodárcovia, tak by si predkladanie tohto zákona rýchlo rozmysleli), nevyužíva na pripájanie na diaľnicu a na diaľnici samotnej pruhy, ktoré dovoľujú jazdu v nich pokiaľ v aute sedí viac ako jeden človek a sú označené niečim čo sa podobá zjednodušenému znaku ženských genitálií. Viete také ako sme kreslili na kus papiera na základnej škole a posielali ich dievčatám pred tým ako vymysleli mobilné telefóny. Ďalšie detaily ohľadom šoférovania tu rozpisovať nebudem, ale bolo to iné, ale veľa som sa zase naučil. Nemôžem povedať, že som si zvykol, to by chcelo asi viacej času, no celkom slušne som sa prispôsobil.
|
|
Veľmi dôležitý údaj |
|
Keď sme sa
dostali do kancelárie, oznámili nám, že odstránili všetky naše
nálezy a môžeme si spraviť final customer walk, aby sme prebrali
lietadlo po technickej stránke a tým by nám jedna starosť odpadla
z pliec. Larry nás preto opäť berie k lietadlu, kde sme potvrdili,
že všetko je tak ako sme požadovali a ďalšie inšpekcie nebudú
potrebné a všetky systémy sa môžu aktivovať a oživiť tak, aby
sa cez víkend mohlo pretiahnuť k novo-vybudovanej odletovej časti
administratívnej budovy v deň odletu.
Bol opäť krásny
slnečný deň a tak sa má Alan pýta čo chcem robiť. Ako správny
aerofil som si ešte pred odletom do Seattle-u naštudoval zopár
informácii o letisku King County International Airport – KBFI
alebo Boeing Field ak chcete a Seattle-Tacoma International Airport –
KSEA alebo SeaTac ako sa označuje miestnymi. Keď píšem študoval,
tak som tým samozrejme myslel, že googlil výrazy ako Boeing Field
spotter guide a tak podobne. Alan bol myšlienke otvorený a tak sa
autom vyberáme k neďalekému parku , kde nachádzame aj miesto na
parkovanie. Ten by mal byť vhodný na pristátia pri dnes
používaných dráhach 13L a 13R. Z batohu vyberám foťák a ani sa
nenazdám a cvakám prvú Cessnu, na ktorej sa zrejme lieta výcvik,
pretože som ju videl na okruhu už niekoľko krát.
Nasledujú rôzne
biz-jety a počas krátkych prestávok medzi príletmi a
diplomatickým rozhovorom s nejakým mladším pánom, ktorému boli
odobraté papiere zrejme za alkohol a ešte pod vplyvom „niečoho“
nám vysvetľoval ako nemá na nič peniaze sa s Alanom rozprávame a
ja som len tak utrúsil aké by to bolo odfotiť jeden z prototypov
MAXu. Ani som sa nenazdal a spoza stromov sa vynára ten pre MAX
typický winglet. Nevedel som ani čo poriadne stláčam na mojom
ešte novotou smrdiacom Nikone D7100 a s obmedzený bufferom 4fps
držím prst na spúšti ako hluchý dvere a dúfam, že z toho niečo
bude. Aj keď slniečko nebolo v optimálnej polohe a miesto v parku
bolo odporúčané skôr na fotenie doobeda, rýchle prehliadnutie
záberov vo foťáku vyčarovali veľký úsmev na mojej tvári. Ten
skysol hneď po tom ako ku bráne pri ktorej sme stáli prišla
cisterna s palivom a zakryla nám čiastočne (dosť) výhľad.
Dávame ešte zopár pokusov no nikto neprichádza cisternu pustiť
dnu a tak rovnako ako ten vodič to vzdávame. Nevadí veď MAXík je
vyfotený :-)
Tretí deň
pokračuje Alan s papierami za mojej miernej asistencie. Nedalo mi to
a počas obedovej prestávky som si zašiel aj do niekoľko desiatok
metrov vzdialeného Boeing Store, aby som si na pamiatku nakúpil
nejaké darčekové predmety.
No a
čo s načatým dňom? Návšteva kancelárie dievčat z customer
relation, kde sme dostali lístky do Múzea letu (Museum of flight).
Strašne som sa tešil a múzeum naozaj nesklamalo. Počet
vystavovaných exponátov lietadiel, drónov, lietajúcich striel a
leteckej techniky bol enormný a datoval sa k prvým pokusom bratov
Wrightov, cez samostatné zbierky lietadiel prvej a druhej svetovej
vojny, všetko od prvých až po posledné pokusy dobiť vesmír až
po stroje ako trojmachový Blackbird a prvý prototyp Boeingu 787.
Návšteva takéhoto múzea by mala byť rozplánovaná zrejme na
viacej dní a ja som mal čo najviac obehnúť za asi 4 hodiny,
pretože Alan to všetko videl už niekoľko krát a mali sme so
sebou ešte chlapa z leasingovej spoločnosti od ktorej si lietadlo
budeme prenajímať a museli sme sa všetci akosi prispôsobiť.
Absolvoval som teda všetko veľmi zrýchlenou chôdzou a štýlom
japonského turistu, kedy som sa čo najviac snažil zachytiť
fotoaparátom.
Na nejaké zastavovania a čítania nebol proste čas,
čo ma do dnes mrzí, ale snažil som sa pozrieť si čo najviac. Po
tom ako som si prezrel hlavný pavilón, pokračoval som prehliadkou
exponátov prvej a neskôr druhej svetovej vojny, ktoré boli veľmi
zaujímavo tematicky naaranžované a nasvietené, čo dotváralo
celej scéne akýsi živý, no stále temný dojem odzrkadľujúci
nie až tak dávnu históriu.
Ako posledné som si nechal vonkajšie
expozície a tešil som sa na Concorde, Superfortress, Flying
Fortress, An-2, Boeing 787 a ďalšie vystavené kúsky. Prešiel som
teda mostom na druhú stranu hlavnej cesty, prešiel cez pavilón kde
bola maketa raketoplánu, aby som sa konečne dostal ku vytúženým
dverám vedúcim k tejto vonkajšej expozícii.
|
|
Ruská toaleta z vesmírnej stanice |
|
Úsmev sa mi hneď z
tváre vytratil po tom ako som zistil, že ukážka ešte nie je
dostupná pre návštevníkov a prebiehajú na nej ešte nejaké
práce. Až potom som sa dozvedel, že to bolo nedávno celé
zastrešené a otvárať sa bude až za niekoľko dní. To tu už ale
nebudeme a tak sa ponáhľam na opačný koniec múzea, aby som si v
ďalšej vonkajšej expozícii pozrel ďalšie zaujímavé typy ako
Boeing 727, Boeing VC-137B Air Force One a Lockheed 1049G Super
Constellation.
Pri vchode stretám
trpezlivého Alana a dážď, ktorý sa vonku spustil mi napovedá,
že ani to nie je ten najlepší nápad a tak sa vonku uchyľujem pod
strechu múzea a dávam sa do reči so spotterom na ktorého ma Alan
upozornil. Chlapík bol z Kanady a cestou na nejaký letecký deň sa
tu zastavila vraj sem chodieva často. Pri tom ako sme sa rozprávali
som si v daždivom počasí odfotil tretí prototyp Boeingu 737 MAX,
zopár businesss jetov a 737-800NG Kunmin airlines. Mal by som
povedať, že veď keď neprší, tak aspoň kvapká, ale nebolo to
na mieste. Lietadlá, ktoré som chcel vidieť som si nepozrel a
odfotiť lietadlo v hustom daždi vyzeral ako zlý pokus o abstraktné
umenie. Celkovo to bol aj tak, pekný deň a veľmi som si ho užil.
Ani sme sa
nenazdali a bol tu víkend. Alan mi sľúbil, že ma vezme do mesta a
ukáže mi pre Seattle typickú tržnicu, Space needle a vraj keď
budem poslúchať uvím aj hydroplány. Hmmm.... To sa nefotí len tak
každý deň vravím si a hádžem si na chrbát batoh s
fotoaparátom. V centre to prekypovalo turistami a aj keď sme sa
vybrali do centra v relatívne ranných hodinách, dostali sme sa už
na diaľnici do niekoľkých zápch. Neskôr zisťujeme pri pohľade
na niektorých športovo odetých okoloidúcich s nalepenými číslami
na chrbáte, že sa tu bežal nejaký maratón. Prehliadka okolia a
tržnice bola veľmi zaujímavá. Oproti tržnici cez cestu sa
nachádzal najstarší Starbucks na svete a aj keď kávu z tohto
reťazca celkom môžem nechávam si zájsť chuť hneď po tom ako
som spojil niekoľko desiatok metrov dlhý a dva krát lomený zástup
ľudí s jeho vchodom pripomínajúci bezpečnostnú prehliadku pred
odletom na letisku v Bratislave.
|
|
|
|
|
|
Prešli sme sa až k Space Needle,
ikone Seattlu a Alan mi hovorí, že na mňa vraj kľudne počká ak
chcem ísť hore. Mrkol som jedným okom na množstvo ľudí vo
vnútri pri pokladniach a dlhú radu čakajúcu na vývoz hore na
rozhľadňu, pripomenulo mi to rovnaký moment, keď som bol mladý a
pekný ale vtedy som stál pod Eiffelovkou na ktorú som tiež
nešiel. Pozrel som sa na Alana a pýtam sa či radšej nejdeme
pozrieť tie hydroplány.
Seattle je známi premenlivým počasím a
po 3 krásnych slnečných dňoch kedy pršalo vždy len v noci
zrejme prišiel čas na zmenu a oblaky začínali chytať tmavšie
odtiene modrej farby, no stále nepršalo. A kedy inokedy by malo
začať, ak nie v čase, keď sa dostávame na mólo v zátoke
odkiaľ pôsobí Kennmore Air a pristáva prvý hydroplán. Uchýlili
sme sa v neďalekej kaviarni a ani sme poriadne nedopili kávu a
slnečné lúče sa opäť opreli do zátoky a prevádzka hydroplánov
začala narastať a bolo sa na čo dívať. Verte, že pre
aerosexuála ako ja je to oveľa krajší pohľad ako z nejakej
rozhľadne a keď sa k tomu pripojí podmaz hviezdicového motoru
Pratt & Whitney R-985, nebolo mi už viac treba.
Čas bol ale
neúprosný, rýchlo sa krátil a my sme museli pomaly ísť, pretože
nás čakala ešte jedna príjemná povinnosť. Bola sobota a mali
sme ešte naplánovanú večeru s našimi pilotmi a predstaviteľmi
Boeingu, nazývanú tiež Delivery dinner. Vodič nás zaviezol na
krásne miesto niekde severozápadne od Seattle na neďaleké
pobrežie. Bola to príjemná akcia, z ktorej sme si odniesli
nebíčko v papuľke, zopár informácii zo zákulisia a darčekové
predmety, kde asi najcennejšou a zároveň najťažšou bola kniha
vydaná k stému výročiu Boeingu. Stále bolo čo robiť a o čom
rozprávať a ja som si to miesto nestihol ani odfotiť. Hádam
niekedy inokedy...
Je nedeľa a sme
pozvaní na obed s Jayovou rodinou. Jay tiež pracoval na technickom
oddelení v Boeingu a s Alanom udržujú kamarátske vzťahy. Prišli
aj naši piloti, s ktorými sa zajtra pred obedom vydám na prvú
časť nášho delivery flight (dodávacieho letu) Seattle -
Glassgow. Obed bol v krásnych zátoke s prístavom a krásny pohľad
dotvárala týčiaca sa Olympijská hora v pozadí.
Trochu sme sa
prešli po móle a okolí, nuž a ako to vždy býva čas sa začal
napĺňať a my sme sa museli vydať na cestu späť do hotela. Mali
sme však ešte jeden plán a to zastaviť sa na jednom spotterskom
mieste, aby som si mohol spraviť zopár záberov lietadiel
pristávajúcich na letisko Seattle Tacoma. Z diaľnice som
pozoroval, že sa pristáva od juhu a tak voľba padla na RWY 34L.
Miesto spomenuté na internete som nenašiel a tak som zostal na
novovybudovanej ulici, kde bol kľud a zrejme už dávnejšie aj
zastal čas. Myslel som, že tam budeme tak hodinku, no Alan mal
strpenie a z hodinky boli dve. Nafotil som veľa zaujímavých typov
a zopár logojetov v naších končinách nevídaných.
Ale trebalo
ísť späť na hotel, pretože zajtra letíme a treba chystať
kufre.
Tešíte sa? Lebo
ja áno ;-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára